Au pair v Holandsku- č.8- Jeden víkend

Autor: Lucia Králiková | 1.5.2011 o 19:44 | (upravené 9.5.2011 o 9:46) Karma článku: 5,61 | Prečítané:  1564x

Nedeľa 1.máj- 3 hodiny ráno   Zatiaľ, čo sedím v letiskovej hale a popíjam, na tento čas dosť neobvyklý, zelený čaj, v hlave si premietam posledné dva dni pred mojim odchodom na „dovolenku" domov. Tie sa niesli v duchu oranžovej farby a oslavujúcich ľudí. Prečo? Jedno slovo- Koninginnedag!

Alebo teda deň, keď má kráľovná Beatrix narodeniny. Prípravy na tento deň sme u nás doma začali vnímať už asi tak 3 týždne dozadu. Jedného rána som sa zobudila na buchot skriniek vychádzajúcich z detských izieb. Žeby jarné upratovanie? Áno aj nie. Deti si povyberali hračky, s ktorými sa viac nehrajú, knihy, ktoré nečítajú, oblečenie, ktoré im je malé. Teda všetky nepotrebné veci. Koninginnedag je okrem iného aj deň, keď je v celej krajine dovolený „vrijmarkt" teda predávanie na ulici. A tak sa Liviina izba zmenila na sklad vecí pre Koninginnedag. O tom, že sme sa 3 týždne poriadne nemohli dostať k oknu teraz nebudem hovoriť J.  Prišiel čas ich „oceniť", teda lepšie určiť ich cenu. Cenu od 10 centov do maximálne 10 eur. Horná hranica bola pre veci ako bicykel, trojkolky... Naše ceny sa pohybovali približne okolo 50 centov- 1 eura. Ako povedal 6 ročný Lars- Radšej dajme nižšie ceny, predáme všetko a budeme mať viac peňazí.

 

Piatok 29.apríla alebo Koninginnenach(t)!

 

V posledný deň môjho „pracovného týždňa" som sa zobudila s veľkým úsmevom n tvári. A v mysli. Večer Amsterdam, zajtra Koninginnedag, v nedeľu som doma! Yes!

Keďže mali deti tento týždeň prázdniny, aj piatok som celý strávila s nimi. Krásne počasie, ktoré sa tu drží už dobrý mesiac im pridávalo na nálade a dobre im šibkalo. Síce som sa ich snažila udržať čo najviac vonku, oni sa vždy prefíkaným spôsobom dostali dovnútra a s výhovorkou, že im je teplo a aby sme išli nachvíľu „chillovať" (oddychovať). Teda vlastne pohodička.

Rýchlym tempom prebehol celý deň a ja som už stála na jednej nohe v preplnenom vlaku do Amsterdamu. S oranžovým tričkom a pripnutou mašľou trikolóry. A vedľa mňa ľudia s oranžovými klobúkmi, šerpami, taškami... Vedela som, že k Holandsku patrí farba pomaranču, ale až tento víkend som sa dozvedela prečo je tomu tak. Pretože priezvisko kráľovnej veľmi, veľmi dávno pred touto, bolo Oranje (Oranžová- aby sa teda nepovedalo, že používam veľa cudzích slov a nikto im nerozumie).

Po hodinke cesty vystupujem z vlaku a zvítam sa s kamarátkou Lenkou, ktorú som dávno nevidela. Keďže Lenka býva v Amstelveene, neďaleko Amsterdamu, dohodli sme sa, že prespať môžem u nej, za čo jej ešte teraz dodatočne ďakujem J. Celý Amsterdam sa chystal na jednu veľkú párty. Ešte predtým ako to všetko začalo sme stihli prechodiť centrum a vyhliadnuť si stage-y a ktoré sa pôjdeme neskôr vyblázniť aj s ďalšími „gekmi" (bláznami). Podniky zívali prázdnotou, všetci boli v uliciach. O takej pol 12 sme si uvedomili, že sa nimi prechádza stále ťažšie a ťažšie.  Počet ľudí na meter štvorcový sa zvýšil z 2 na 4. Náhodou alebo práve z toho dôvodu sa Lenka stala bývalou majiteľkou svojho telefónu. Hmm, okrem iných nepríjemností, ktoré toto prináša, sme si uvedomili, že sa za žiadnu cenu nemôžeme od seba oddeliť. Darilo sa nám držať pri sebe, teda viac menej, až kým...

Na väčšine stage-ov sa vyspevovali Holandské šlágre. Hoci nie sme v nich nejak zbehnuté, už sa nám nejaké texty dostali do uší a dokázali sme sa zabávať aj s ostatnými „Syrmi" (Kaas- Syr- tak sa volajú Holanďania medzi sebou, ak pochádzajú čisto z holandskej rodiny). Človek by až neveril, koľko ľudí sa zmestí do tých malých amsterdamských uličiek. Keď skončili jeden stage, vlna ľudí nás vzala so sebou na ďalší. Takéto cestovanie v oranžovej záplave sa nám podarilo asi 2 krát. Do tretice... nie až tak dobre. Ocitli sme sa medzi ťažkými rappermi. Ťažkými rozumej 2 metroví, 200 kiloví černosi. Na otázku jedného z týchto „veľkých" fanúšikov, či prejdeme ďalej sme odpovedali, že nie, veď aj ostatní stáli, ostaneme teda chvíľku a pozrieme sa čo sa deje tu. Hmm, nejaké to vlnenie, mávanie rukou, okej. Po mojej ľavici som si všimla „corbu", ktorá mala na sebe čierne kožené rukavice a pod tričkom očividne nejakú vestu. Prvé ma napadlo, že čo keď je to nejaký atentátnik, a chystala som sa to oznámiť Lenke. Ale práve vtedy sa to začalo. Hudba pridala na intenzite a mávanie rukou týchto účastníkov sa zmenilo na šialene ťažké dupanie, sácanie sa a priam brutálny hluk. Posledné čo som videla bolo ako sa Lenka vzďaľuje. Potom ma niekto buchol lakťom do hlavy a ja som si kusla do pery. Au, ale to už ma z toho davu odnášal preč chlap, z ktorého som bola tretina. Nie, nie, nie! Ja nemôžem ísť nabok, keď je Lenka na opačnej strane! Nie, nie , nie! Ja nemôžem ísť na druhú stranu cez tento dav, z ktorého práve vyšiel chlap s krvácajúcim lakťom. V tej chvíli som nevedela, čo ma bolí viac. Hlava alebo to, že som stratila Lenku. Obzerala som sa okolo seba, nájsť tak nejaké vyvýšené miesto a pohľadať moju kamarátku. Stôl! Výborne, vyliezla som naň a z plného hrdla na ňu kričala a mávala rukami. Nič, nikde ju nevidím. To ma už sbs hnala dole zo stola. Hudba stíchla, že začínajú zase zajtra o 12. Určite sa zastavte. To víš! A vlna ľudí sa pohla, našťastie pre mňa, uvoľnilo sa miesto a ja som bezradne chodila a hľadala Lenku. Medzitým som si všimla ďalšie kamarátky, ktoré sa práve našli, objímali sa a plakali. Lenka, kde si? Plány v hlave ako pôjdem teda domov nočným vlakom zlyhávali v jednom bode. Nemôžem tu predsa nechať kamarátku, ku ktorej som mala ísť spať, bez telefónu! V myšlienkach som sa jej prihovárali. Lenka, len nikam nechoď, nechoď preč z tejto uličky,  ja tu budem aj do rána čakať a hľadať ťa. Luci!! Hej, počujem svoje meno! Otoč sa rýchlo! Vtedy som pochopila plač tej skupinky dievčat, čo som videla pred chvíľkou.

Po tomto zážitku, rady, že sme sa našli, netrvalo dlho a pobrali sme sa domov. Cesta nočným autobusom je vždy zážitok, to vie asi každý. Spoločensky unavení ľudia, niektorí podriemkavajú, iní si nachystajú jointa, aby si mohla zapáliť hneď ako vystúpia. Hodinka a pol a už ma vítal milý domček na okraji Amstelveenu.

 

Sobota 30.apríl alebo Koninginnedag!

 

Veľa sme toho nenaspali, ale to vôbec nevadilo, veď sobota bol ten deň, keď vyvrcholili všetky prípravy a už sa išlo len oslavovať! Z veľkomesta som sa rada pobrala späť do našej „dedinky" Nootdorp, kde okolo jazera, ktoré je pred našim domom, boli rodiny s deťmi, na dekách staré hračky a predávali. Cesty boli samozrejme uzavreté takže, okrem plného ihriska s atrakciami a stánkami s občerstvením boli  veľké nafukovacie hrady aj na ceste. Vtedy som aj zabudla na to, že som spala 4 hodiny a plnými dúškami som si užívala pokojný Koninginnedag, nakupovala s deťmi a tešila sa, že v noci vyrážam na letisko! :)

 

Nedeľa- 5 hodín

 

Check- in done, batožina odovzdaná, gate D76, a už len čakať na vzlietnutie! I´m going home!!!

 

(Teraz som už doma! :))

 

Dank je!

Loes :)

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí, tvrdí nová aplikácia určená pre deti bohatých.

SVET

Šoky, nefunkčné lepidlo a Trump. Ako Rakúsko už deväť mesiacov volí prezidenta

Z víťazstiev sa už tešili, rozhodne sa až teraz.

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Bugár

Maďarskú menšinu reprezentujú od roku 1989 tie isté tváre.


Už ste čítali?